Súperila so sebou samou
Mária Gáliková cestovala na svoju prvú olympiádu do Ria s odhodlaním atakovať čas 1:30:00. Na olympijskom preteku v chôdzi na dvadsať kilometrov prišla v čase 1:40:35, vďaka čomu obsadila päťdesiatu piatu priečku. „Odchádzala som do Ria s čistým svedomím. Nosné tréningy mi vyšli dokonca lepšie ako pred pretekmi v Poděbradoch, kde som vytvorila nový slovenský rekord na 20-kilometrovej trati s časom 1:30:53. Verila som si a na preteky som sa tešila,“ povedala tesne po príchode slovenská rekordérka. V deň pretekov bolo na trati doslova peklo. Chodkyne súťažili o pol tretej poobede na rozpálenom asfalte, teplota ktorého dosahovala viac ako 50°C. To, že nebolo niečo v poriadku, zistila Mária relatívne rýchlo. „Nemala som šancu pretekať so súperkami. Nastala situácia, že som bojovala sama so sebou. Vedela som, že musím rýchlo prepnúť myšlienky v hlave. Vnímala som, že počasie je veľmi ťažké a ja musím v prvom rade myslieť na to, aby som dokázala prísť až do cieľa,“ približuje rodáčka z Tlmáč.
Ambície mala iné
V prvom momente, keď preťala cieľ, cítila určité víťazstvo, že zvládla doň prísť. Bola to pre ňu jednoznačne najťažšia dvadsiatka. „Tento pocit však trval veľmi krátko. Ambície som mala úplne iné. Nachodila som za posledných dvanásť mesiacov vyše štyri tisíc kilometrov. Za posledné tri mesiace mi vyšiel každý jeden tréning podľa predstáv,“ dôkladne bilancuje Mária Gáliková, pre ktorú po debute na olympiáde v Riu nastalo veľké sklamanie. S odstupom času vníma svoje pôsobenie pozitívne. „Je to hlavne vďaka ľuďom, ktorí olympiádu prežívali spolu so mnou,“ prízvukuje Mária, pre ktorú sezóna ešte nekončí. Čakajú ju štarty kratších tratí. Rada by však štartovala opäť aj na „dvadsiatke“. „Nechce sa mi len tak ľahko vzdať tej roboty, ktorú som urobila,“ dodáva odhodlane Gáliková, ktorá považuje účasť na olympiáde za niečo úžasné. Takmer 10-tisíc športovcov, 10-tisíc životných príbehov, sklamaní, očakávaní, smútku, radosti, pádov či víťazstiev. „A nevzdali sa! Otvárali a ukončovali najväčší športový sviatok. A ja s nimi. Šťastná a vďačná,“ rozpráva už s úsmevom slovenská reprezentantka, pre ktorú bol zatvárací ceremoniál načasovaný práve v deň svojich narodenín.
Navštívila sochu Ježiša Krista
Už len samotná olympiáda je doživotne silným zážitkom a vidieť dominantu sochy Ježiša Krista, bol pre Máriu jedným z najemotívnejších zážitkov aké kedy videla. „Posledný deň pred odletom domov sme mali možnosť vidieť aj niečo z Ria. Vybrali sme si sochu Ježiša Krista. Na ten moment, keď som vyšla hore schodmi a zdvihla hore hlavu, nikdy nezabudnem. Ani neviem opísať ten pocit. Mám veľmi rada hory, fascinuje ma čo dokáže príroda. Toto dokázal postaviť človek. Na mieste, kde je to podľa mňa nemožné,“ myslí si chodkyňa, ktorá si chce najbližšie obdobie od dlhého cestovania oddýchnuť. „Budem sa baliť maximálne do ruksaku, kde bude cesta trvať maximálne hodinu a toto všetko spĺňajú Tlmače,“ hovorí s úsmevom olympionička, ktorá tým, že bola veľa dní od domova, chce dohnať a tráviť čas s priateľmi, rodinou a najmä synčekom Šimonkom, ktorý na diaľku sledoval maminu spolu so starými rodičmi v Tlmačoch. „Som vďačná za všetky ohlasy a reakcie. Prekvapilo ma aké množstvo podpory sa mi dostalo a hlavne vďaka priaznivcom som prežila skutočnú olympijskú atmosféru. Nebolo to iba o mne. Pre mňa to bolo hlavne o vás, ktorí ste olympiádu prežívali spolu so mnou. Veľmi som si priala uspieť. Už nie kvôli sebe, ale kvôli vám,“ odkazuje vďačne Mária Gáliková.