Vyliezol na stĺp elektrického vedenia
Pavel Betin sa narodil ako zdravé dieťa. Zvedavý a roztopašný 14-ročný chlapec sa v závere letných prázdnin rozhodol vyliezť na stĺp elektrického vedenia, čo sa mu stalo osudným. „Bol som klasický dedinský chalan, ktorého zaujímalo všetko,“ hovorí s poloúsmevom paralympionik, ktorý prišiel o dve tretiny ruky nad ľavým lakťom. Úraz mu znemožnil i hybnosť ľavej nohy. Mladého študenta nečakal nový školský rok, ale desaťmesačný pobyt v nemocnici. „Nebolo ľahké zmieriť sa s tým, no uvedomujem si, že som mal veľké šťastie,“ priznáva volejbalista, ktorý po rekonvalescencii pokračoval na strednej ekonomickej škole v Košiciach pre hendikepovaných študentov.
Pavol Betin (horný rad, štvrtý sprava) s kamarátmi na Čabradi v trampskej osade Veselý býkDostal chrobáka do hlavy
Všetko čo sa deje má svoj zmysel, a tak Betina neodvialo do Košíc bezdôvodne. Cestou z internátu totiž stretol na vlakovej stanici vo Zvolene istú ženu, ktorá sa zaujímala, či by chcel chodiť na takzvané vandre (pozn. red. vandrovka, putovanie najmä v prírode). „Čudoval som sa, že si nevšimla, že som invalid. Reagoval som, že nedokážem dlho chodiť, no dala mi chrobáka do hlavy,“ spomína si. Napokon Pavel výzvu prijal a dohodol sa so strýkom Ondrejom na turistike k Turnianskemu hradu, ktorý sa nachádza nad obcou Turňa nad Bodvou. Od tohto momentu sa zmenil Pavlov postoj k sebe samému a začal byť na seba i svoju telesnú schránku náročnejší, pretože v človeku sa skrýva oveľa viac, než si dokáže predstaviť. Vďaka potulkám prírodou spoznal množstvo ľudí, s ktorými vytvoril silné puto. Podľa jeho slov mu lekári zachránili po úraze telo, no kamaráti dušu.
Musel sa hodiť na podlahu
Pri jedných z potuliek stretol v Handlovej muža, ktorý ho tento raz konfrontoval s otázkou, či má záujem športovať. Ani vtedy nereagoval Pavol Betin nadšene. „Predstavil sa mi ako Peter Matiaško. Nesúhlasil som s jeho návrhom, no i napriek tomu si odo mňa zobral kontakt,“ hovorí Betin, dnes už žijúci vo Vyhniach. V stredisku Remata, neďaleko Handlovej, sa totiž konajú kempy pre zdravotne znevýhodnené deti a Peter Matiaško je ich organizátorom. Podľa jeho slov mnohí zistia až v tunajšom tábore, čo všetko dokážu napriek svojmu hendikepu. Pavel Betin je jedným z nich, z ktorého sa neskôr stal reprezentant Slovenska v paralympijskej disciplíne – volejbal. „Po skončení školy som začal pracovať a odrazu prišla pozvánka na sústredenie na Rematu. Vtedy som sa dostal k vtedajšej trénerke volejbalu, Helene Hankovej, ktorá odo mňa chcela, aby som sa dobrovoľne hodil za loptou až na podlahu,“ smeje sa zadný poliar, prezývaný Peyrac.
Pavol Betin (s loptou) si zahral volejbal i s deťmi v letnom táboreŽije v lone prírody
Postupne sa kryštalizoval tím slovenských hendikepovaných reprezentantov v disciplíne – volejbal, ktorého súčasťou sa stal i Pavel Betin. V roku 1995 sa Slováci kvalifikovali v poľskom meste Lodž na majstrovstvách Európy, kde získali tretie miesto, vďaka čomu si zabezpečili miestenku na desiatych letných paralympijských hrách v Atlante v roku 1996. „Vyrastal som v socializme. S rodičmi som nikdy pred tým nebol v zahraničí, ani pri mori. Zrazu som mohol navštíviť rôzne štáty. Boli to super zážitky,“ teší sa Kozárovčan, ktorý dal pre reprezentačné povinnosti v práci výpoveď. „Nechcel som premrhať svoju príležitosť. V máji 1996 som sa nasťahoval do Bratislavy, odkiaľ sme chodili na 10-dňové tréningové turnusy kondičnej prípravy. Všetko to malo zmysel,“ zamýšľa sa paralympionik, ktorý získal v Atlante striebro. „O zlato sme prišli vo finále s Nemcami až v tajbrejku,“ rozpráva nadšene Betin, ktorý najemotívnejšie pocity prežíval počas hrajúcej slovenskej hymny a vztyčovaní vlajky.
Posledné účinkovanie v slovenskej reprezentácii zaznamenal Kozárovčan v roku 1997, keď sa predstavil na svetovom pohári v Kanade. „Z niečoho som potreboval žiť. Znova som si našiel prácu. Oboje som nedokázal stíhať,“ vysvetľuje Betin, ktorý si dnes spokojne nažíva vo Vyhniach v spoločnosti kamarátov a na vandrovkách v lone prírody. Vďaka silnému osobného zážitku je názoru, že ak nemôže človek niečo zmeniť, musí to prijať. V opačnom prípade sa utrápi. „Veď život je tak pestrý a zaujímavý,“ odhodlane dodal.
