istá Moskva.
MOSKVA, LEVICE. A pokračujeme. Opustíme najužšie centrum, kremeľské hradby, kostoly a paláce, prejdeme cez štvrť moderných centier, mrakodrapov a obchodov, dostaneme sa do ulíc najdrahších moskovských bytov a víl. Opustíme mesto. Pokračujeme hodinu autom po diaľnici, potom pár minút po úzkej asfaltke a na záver po cestičke, kde väčšinu času nejdeme po asfalte, ale po jamách. Dedina Petrovo.
Mrázik naživo
Tretina domov sú víkendové „dače", pekné domčeky, ktoré počas víkendov sčasti zaplnia Moskovčania. Druhá tretina je opustená - zadebnené okná, preborené strechy - tieto sa nepodarilo predať. Zvyšok vyzerá o čosi lepšie: drevené chalúpky so zasklenými oknami a komínmi, z ktorých sa občas dymí. Niektoré akoby vystrihnuté z Mrázika. Ak ich nazvem „chatrče", budem hrubý, ak poviem „domčeky", nebudem presný. V jednom z nich možno býva „bábuška" so slivkami.
Rusi budovali svoj komunizmus vyše 70 rokov - celých 30 rokov pred nami teda mali náskok. S „rovnosťou rovných" to do dnešného dňa predsa aj dotiahli ďaleko: Rovných je drvivá väčšina, „rovnejších" iba zopár a „najrovnejších", tých je len maličká hŕstka. Finanční magnáti, ropní oligarchovia a najvyšší politici, plus ich bratia a bratranci.
Zišli sa študenti z celej Európy
To, že sme sa v krajine ako Rusko, išli učiť o ľudských právach a demokracii, bol vlastne celkom slušný paradox. Rada Európy a ruské úrady však práve tu, v dedine pri Moskve, zorganizovali mládežnícke stretnutie pre študentov z celej Európy. A vďaka tomu som na konci júla strávil týždeň v kultúrno-edukačnom centre „Etnomir".
Účastníci stretnutia v Etnomire neďaleko Moskvy.
Na podujatie fóra ma vybrali ako jediného Slováka, aj všetky ostatné krajiny Európy mali len po jedinom zástupcovi. Spočiatku sme jeden druhého nepoznali, no po týždni sa zdalo, akoby sme spolu strávili celé leto.
Okrem nás „inostrancov" strávilo v stredisku týždeň aj takmer sto Rusov, mládežníckych aktivistov, zamestnancov Rady mládeže a niekoľko ľudí z tretieho sektora. Vzdelávacie workshopy a tvorivé dielne viedli lektori z Rady Európy v Štrasburgu a na niekoľko dní sa fóra zúčastnili aj jej najvyšší predstavitelia. S nimi sme mali niekoľko prednášok a diskusií.
Večer národov
Veľmi zaujímavý sme však mali hlavne večerný program. Okrem oficiálnejšieho programu pre nás pripravili koncert ruskej ľudovej hudby, ukážky tanca a remesiel. Najväčším zážitkom pre mňa bol ale „večer národov" - večer, keď sa prezentovali rôzne národy, národnosti a etniká z Ruska a krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Na jednom mieste sme preto mohli vidieť tance zo strednej Ázie, ochutnať zemiakové placky z Bieloruska, porozprávať sa so sibírskymi Nemcami a počúvať ľudové piesne z Kaukazu.
Jedna z účastníčok Večera národov.
Ako turisti sme sa vydali aj do Moskvy. Videli sme Červené námestie, ulicu Arbat, Kremeľ, nábrežie Moskvy a veľa ďalšieho - krásneho a veľkého, obklopeného nemeckými dôchodcami a Japoncami s fotoaparátmi.
Aspoň na chvíľu sa nám však podarilo zatúlať aj inam a vidieť trochu iného. Mimochodom, spomínal som už babičku so slivkami?
Autor: Radovan Potočár
