LEVICE. Niektorí však s kožou vyšli na trh a dostali sa oveľa ďalej než za hranice mesta. Ako ďalšieho predstavujeme Tomáša Chriena, študenta informatiky na Imperial College v Londýne.
Z každého rožka troška
Štúdium informatiky na londýnskej univerzite bol Tomášov sen už dávno. „Anglicko som si vybral, pretože krajina je v EÚ a relatívne blízko. Ani angličtina pre mňa nebola problém," hovorí Tomáš. Prijímačky na prestížnu školu zvládol a v októbri 2009 nastúpil do prvého ročníka. Tento rok je v poslednom.
Londýn je mesto historických pamiatok. Jednou z nich je parlament s Big Benom.
Londýnčan. Aj tak by sa dal slovenský študent po troch rokoch v anglickej metropole nazvať a vôbec by to nebolo ďaleko od pravdy. Stretnúť v sedemmiliónovom Londýne cudzinca totiž zďaleka nie je vzácnosť.
„V Londýne žije cudzincov tak veľa, že pre domácich je to normálna vec. Samozrejmosť. Okrem toho je tu aj mnoho etnických skupín, ktoré v Londýne žijú dlhšie, niekedy aj viacero generácií," vysvetľuje Tomáš.
Drgnúť v londýnskom meste do Poliaka, stúpiť na nohu Indovi, sadnúť si vedľa Rusa a v bistre sa nechať obslúžiť Číňanom preto v Londýne nie je žiadny problém. Okrem imigrantov z bývalých anglických kolónií, Ázie a Afriky, žije v multikultúrnom Londýne aj čoraz viac ľudí od nás, z východnej Európy. „Strednú Európu" ako takú ľudia zo západu zvyčajne príliš neberú, svetadiel delia iba na východ na západ.
Štúdium bude splácať
S tromi rokmi za Lamanšským prielivom je mladý Levičan zatiaľ nadmieru spokojný. „Od školy som očakával najmä kvalitné vzdelanie, veľa skúseností okolo programovania, dostatok praxe. A to sa aj stalo," hovorí. Jednou z najlepších skúseností bol kurz robotiky. So spolužiakmi na ňom zhotovovali robotov, ktorí dokázali balansovať alebo sa orientovať v bludisku.
Štúdium na uznávanej londýnskej univerzite však nie je zadarmo. Na rozdiel od svojich rovesníkov v Škótsku si Tomáš svoje školné musí uhradiť sám. „Jeden rok štúdia stojí tritisíc libier a tento rok sa školné zvýšilo na dvojnásobok. Popri tom si musím financovať ubytovanie, kde jeden týždeň vyjde asi na 120 libier. Za deväť mesiacov je to okolo päťtisíc. A ďalšou položkou je určite strava, potraviny sú rozhodne drahšie ako na Slovensku. Ak nenakupujem hlúposti, mesačne sa viem zmestiť do stovky," vyratúva svoje náklady Tomáš.
Vysoké školy v Anglicku síce spoplatnené sú, no študentom pomáha systém študentských pôžičiek. Vďaka nej dokáže aj Tomáš nákladné štúdium financovať, hoci počas samotného štúdia splátky za pôžičku platiť nemusí. Tie sa začínajú splácať až neskôr, keď si absolventi nájdu prácu a začnú zarábať vlastné peniaze. Nájsť si dobre platenú prácu pre informatika z Imperial College, našťastie, určite nebude problém.
Po štúdiu by sa najradšej ocitol v softvérovej firme alebo v banke. Otázka, v ktorom meste by si chcel nájsť prácu, má samozrejmú odpoveď. Po štúdiu chce zostať v Londýne. „Časom by som sa ale rád vrátil na Slovensko. Bude to závisieť najmä od toho, ako sa mi bude dariť tu v Anglicku," hovorí mladý informatik.
Číňanom sa nepozdávali
Posťažovať by sa síce dalo občas aj na Angličanov, no ani s multikultúrou v Londýne to podľa Tomáša vždy nie je ružové. Hoci s predsudkami alebo s neznášanlivosťou skúsenosť nemá, rozpačitých situácií zažil niekoľko. Naposledy v univerzitnej jedálni, keď pri stole sedeli Česi a Slováci.
„Keď sme dojedli a odniesli taniere," hovorí Tomáš, „zostali sme sa ešte pri stole len tak rozprávať, ale Číňanom, čo sedeli vedľa, sa to akosi nepáčilo. Po pár minútach sa jeden z nich postavil a prišiel nám povedať, nech ideme preč. Ak sme dojedli máme odísť, lebo jemu prišli kamaráti a nemajú si kam sadnúť. Povedal som mu, že nikam nejdem, lebo okolo je plno voľných miest. On však dobiedzal ďalej, až sme sa s chalanmi radšej postavili a odišli. Pri odchode som si všimol, že ho tľapkali po pleci a chválili, ako nám naložil."
Hoci v jedálni do smiechu nebolo nikomu, dnes sa na tejto príhode na Slovensku iba smejú. A domov sa Tomáš vracia naozaj rád. Mamu, ktorá dobré navarí a napečie, si podľa vlastných slov totiž do Londýna zobrať nemôže.
Autor: Radovan Potočár