Ottawa - Londýn - Bratislava
Cestovateľský denník sa však Danielovi začal zapĺňať hneď odmalička. „Narodil som sa v Ottawe, ale keďže môj otec sa musel kvôli práci často sťahovať, žil som v rôznych, menších aj vačších, mestách,“ vysvetľuje. Kanadu, druhú najvačšiu krajinu sveta, precestoval s rodičmi už ako chlapec.
Na Ottawskej univerzite vyštudoval anglickú literatúru s filozofiou a hneď nato sa začal kolotoč. „Pracoval som ako manažér, predavač a úradník, okrem toho aj ako čašník či barman. Vystriedal som množstvo povolaní, no prejsť viacerými zamestnaniami u nás nie je vôbec nezvyčajné,“ hovorí Daniel.
Kanadu prvýkrát opustil, keď sa s rodinou vybrali na dovolenku do štátu Vermont v USA. Na cestu do „skutočného“ zahraničia však musel ešte pár rokov počkať. Zo Severnej Ameriky prvý raz vycestoval až v roku 2006: letel z Ottawy do Londýna a z Londýna do Bratislavy. Vybral sa na Slovensko.
Lákalo ho Československo
„Okolo seba som mal veľa priateľov, ktorí chceli ísť do sveta, učiť angličtinu a cestovať. Vačšina z nich sa vybrala do Ázie, ale mňa to ťahalo do Európy. Zároveň som však chcel objaviť niečo jedinečné, zažiť krajinu čo najodlišnejšiu od Kanady. Voľba padla na Slovensko,“ objasňuje Daniel.
O náhodný výber však v Danielovom prípade rozhodne nešlo. Keď sa zo správ v osemdesiatom deviatom prvýkrát dopočul o Československu, rozhodol sa, že si o malom stredoeurópskom štátiku niečo prečíta. Medzitým sa malý stredoeurópsky štátik rozpadol a keď si Daniel hľadal prácu, žiadosti si musel podávať už do dvoch rôznych štátov.
Prvá odpoveď z „Československa" prišla od Slovákov a mladý Kanaďan sa sťahoval do Zlatých Moraviec. Neskôr do Levíc. „Slovensko a Kanada sú dve veľmi odlišné krajiny. Keďže som chcel spoznať niečo iné, nemohol som si vybrať lepšie,“ hovorí učiteľ angličtiny.
Daniel učí v Leviciach angličtinu.
Ty kokos!
Slovenskí hostitelia sa k cudzincovi spoza oceána snažili hneď od začiatku správať pohostinne. Privítali ho slivovicou. A keď sa scenár s prípitkom zopakoval všade, kam Daniel na Slovensku prišiel, o prvý dojem bolo postarané. „Piť tvrdý alkohol tak často,“ hovorí, „nie je v Kanade vôbec bežné. Až neskôr som pochopil, že je to spôsob, ako sa u vás vyjadruje pohostinnosť.“
Slivovicou sa však prekvapenia iba začali. „Hneď po príchode som si všimol, že ľudia tu často hovoria „kokos“. Počúval som to zo všetkých strán. Vyhľadal som si to slovo v slovníku, ale vôbec mi to nedávalo zmysel. Zistil som, že aj keď Slovensko nie je tropická krajina, všetci okolo mňa hovoria čosi o kokosových orechoch. Istý čas som z toho bol naozaj zmätený,“ pokračuje.
Pozvali ho na zabíjačku
Na slivovicu aj slovo „kokos“ si Daniel zvykol rýchlo, ale núdzou o prekvapenia netrpel ani neskôr. Rozhovory so Slovákmi mu totiž veľakrát odkryli priam „revolučné zistenia“. A aj dobre mienené rady pritom vedeli vyznieť podozrivo.
„Nejedz horúce jedlo rýchlo, bude ťa bolieť brucho.“ „Poldeci nalačno ti vypáli červíka.“ O podobných „ľudových múdrostiach“ u nás pochybuje málokdo, no v Kanade o nich ani nechyrujú. Po príchode na Slovensko sa radám od Slovákov Daniel nestačil čudovať. „Slovenskí ľudia sú pre mňa ešte stále tak trochu záhadou,“ prezradil.
Ak sa Daniela spýtate na najlepší „slovenský“ zážitok, na chvíľu zaváha: „Je toho viac. Najviac sa mi však páčila asi zabíjačka, na ktorú ma pozvali k jednému kamarátovi. Bola to párty, kde som spoznal veľa nových ľudí. Je to veľmi zaujímavá slovenská tradícia.“
Nie som kriminálnik!
Úplne opačnú skúsenosť si odniesol z jedného slovenského supermarketu. Pri pokladni ho obvinili, že na tovare vymenil cenovky a až kým sa spolu nepozreli na záznamy z kamier, kanadského zákazníka v obchode pokladali za zlodeja. Neskôr vysvito, že cenovky nesprávne nalepili zamestnanci. Namiesto ospravedlnenia sa však s Danielom rozišli s tým, že nabudúce si má dávať lepší pozor na to, čo kupuje.
Ak by sa však niekedy predsa len dostal do úzkých, slovnú zásobu má na „krízové situácie“ pripravenú už od prvých dní. „Najdôležitejšie slovenské frázy som sa naučil rýchlo. Myslím, že tá úplne prvá bola: „Nestrieľaj, nie som kriminálnik!“ Potom pribúdali ďalšie, začínal som aj viac rozumieť a dnes už dokážem viesť jednoduchú konverzáciu. Slovenčina je ale veľmi ťažký jazyk,“ hovorí Daniel.
Ešte rýchlejšie než učením jazyka sa mu darí krajinu spoznávať vďaka cestovaniu. „Vaša krajina je nádherná. Veľmi sa mi páčilo napríklad vo Vlkolínci, bola to dedinka s úžasnou atmosférou,“ pokračuje. Slovenská príroda mu zas najviac učarila v Malej a Veľkej Fatre.
Levice – Ottawa
A ako sa rodenému Ottwačanovi žije v neveľkom slovenskom meste? „Ottawa je podstatne väčšie mesto než Levice a je v nej, samozrejme, aj viac možností na trávenie voľného času. Z Levíc mám však pocit, akoby sa tu ľudia snažili žiť oveľa spoločenskejšie. Kaviarne a krčmy sú u vás zvyčajne oveľa plnšie, “ tvrdí Kanaďan.
S osemstotisícovou Ottawou pritom Levice podľa Daniela aj čosi spája. Hokejový klub Ottawa Senators patrí do americko-kanadskej NHL a kanadské hlavné mesto je mestom hokejových fanúšikov. „V Leviciach máte basketbal. Ottawa je, samozrejme, väčšia a na zápasy NHL chodí viac ľudí ako na basketbal u vás,“ hovorí Daniel, „ale nadšenie ľudí je rovnaké. Máte tu úžasných fanúšikov.“
Slováci sa angličtiny boja
Budúcnosť Daniel plánuje, podľa vlastných slov, len nerád, no v najbližšej dobe chce na Slovensku zostať. Okrem priateľov a práce má na to ešte jeden dobrý dôvod: svoje hoby. Ako amatérskeho fotografa ho najviac zaujímajú slovenské mestá, dediny a príroda. Aj po rokoch na Slovensku má pritom ešte vždy pocit, že precestovať a odfotiť toho u nás musí stále veľa.
Pre krajanov cestujúcich na Slovensko má aj niekoľko odporúčaní. To najdôležitejšie podáva z vlastnej skúsenosti. „Ak sa rozhodnete cestovať po krajine,“ radí Daniel, „necestujte sami. Na začiatku som sa zvykol vybrať na cesty bez slovenského sprievodcu a to bola chyba. Cestovať u vás vlakom alebo autobusom nie je pre cudzinca jednoduché. Navyše, ľudia na Slovensku sa boja hovoriť po anglicky. Z obyčajných výletov sa často stávali strhujúce dobrodružstvá.“
Autor: Radovan Potočár
