Medzi sebou majú troch reprezentantov
História horolezeckého klubu sa datuje do roku 1983, kedy skupina Levičanov založila horolezecký klub. Od roku 1986 fungovali pod názvom TJ Slávia Agro Kalná nad Hronom, keďže partiu lezcov tvorili najmä pracovníci z Mochoviec. V roku 1990 sa jedna skupina odčlenila a založila horolezecký klub IAMES, ktorý pôsobí v Leviciach dodnes. Skupinu tvorí pätnásť aktívnych lezcov, traja z nich sú dokonca reprezentanti Slovenska v alpinizme. Najúspešnejší člen klubu, Maroš Červienka, absolvoval počas tohto leta niekoľko náročných výstupov v Alpách.
Zameriavajú sa na mladých členov, vítaní sú aj dospelí
Z aktívnych lezcov je najmladším členom klubu IAMES práve Červienka. Vedenie klubu sa preto rozhodlo, že chce prilákať nových lezcov. Svoju aktivitu začali v cirkevnej základnej škole, kde majú lezecké steny a funguje tam aj lezecký krúžok. Po prvom polroku práce s deťmi sa klub zúčastnil na Slovenskom pohári v lezení, kde v kategórií do desať rokov získali bronzové medaile. „Chceme osloviť čo najväčšiu skupinu ľudí. Vieme, že lezenie nie je tak masový šport ako napríklad futbal alebo hokej, ale veríme, že aj v Leviciach sa nájde dostatok záujemcov o tento krásny šport“ povedal člen klubu IAMES Levice Vladimír Ďuriška. Klub sa okrem detí zameriava aj na dospelých, kde ponúka vhodnú alternatívu pri cvičení vo fitness centrách. Lezenie je vhodné jak pre mužov, tak pre ženy, pretože sľubuje celotelový tréning. Po dvoch hodinách lezenia bude cítiť únavu aj trénovaný človek. Nábor detí sa uskutočňuje v základných školách. Lezci už navštívili základnú školu v Čajkove, druhú základnú školu v Leviciach a chystajú sa aj na ďalšie školy. Prezentácia ich klubu pozostáva z rozprávania o klube a z prezentácie a pozerania fotografií a videa z výstupov Maroša Červienku.
Lezú na umelých stenách aj na skalách
Lezecký tréning v klube IAMES nie je rovnaký pre všetkých. Lezci, ktorí lezú pre radosť, majú oproti súťažným lezcom voľnejšie tréningy. S deťmi robia okrem lezenia aj rôzne pohybové hry, napríklad lezenie po lane alebo cviky na rebrinách. Dôležitou časťou tréningov sú stabilizačné cviky, spevnenie svalov a posilňovanie nôh a z časti aj gymnastika. Cieľovou skupinou náboru sú deti, čomu vedenie horolezeckého klubu prispôsobilo všetko. „Spolupracujeme aj s fyzioterapeutkou, pretože problémom dnešných detí je to, že sa hrbia a majú veľa problémov s tým spojených. Práve pomocou lezenia im chceme pomôcť,“ vysvetlil certifikovaný inštruktor skalného lezenia Vladimír Ďuriška. Deti sa pod jeho vedením zlepšujú veľmi rýchlo. „Na začiatku nevedeli preliezť ani tú najľahšiu stenu. Po pol roku som musel stenu prestavať na oveľa náročnejšiu, pretože deti s ňou už nemali žiadny problém,“ povedal Ďuriška. Umelá stena s lanom je vysoká päť metrov s metrovým prevysom. Boulderová stena je vysoká len tri metre, má však veľký prevys a je zameraná na náročnosť pohybov. Lezecké vybavenie majú v klube vlastné, keďže členovia klubu sú aktívny lezci a pri svojich výstupoch túto výbavu potrebujú. Jediné, čo budú nový členovia potrebovať, je obuv. Na začiatok sú najvhodnejšie cvičky, postupom času a zvyšovaním náročnosti je dobré si zakúpiť špeciálnu obuv na lezenie. Schopnosti nových adeptov nemusia byť len fyzické, ale aj psychické. - „Lezenie je veľmi náročný šport. Lezec môže byť fyzicky dokonale pripravený, ak sa ale nesústredí plne na lezenie, svoj cieľ nedosiahne. V tomto športe je veľmi dôležitá aj psychická pripravenosť,“ ozrejmil dôležitosť sústredenia Ďuriška. Lezci svoje umenie netrénujú výhradne len na umelých stenách, ktoré majú k dispozícií, radi lezú aj po skalách v reálnych podmienkach. „Lezieme len tam, kde som už ja liezol a viem im na skale presne poradiť. Rozdiel medzi umelou stenou a skalou je ten, že na stene sú farebne označené cesty kadiaľ liezť. Na skale sa môže lezec realizovať podľa seba, kreatívne si hľadá a vyberá cestu sám,“ povedal inštruktor lezenia. Na skaly sa snažia chodiť aspoň raz do mesiaca, je však náročné zosúladiť všetkých lezcov a dobré počasie do jedného termínu. Na konci školského roka chodili zverenci Vladimíra Ďurišku liezť na skaly aspoň tri krát do mesiaca. Ich lezeckými destináciami bolo hlavne Sitno, Podhál, Jelenec a Lysec.